Mám „najlepšiu“ kamarátku, ktorá kedysi bola veľmi krásna a atraktívna našla si o viac ako 30 rokov staršieho partnera, ktorý ju vydržiaval (nikdy nepracovala a žila na dosť vysokej úrovni) on umrel, neboli svoju, teda o všetko prišla a bol to veľmi tvrdý pád. Najprv žila z toho, že predávala vlastné kabelky (LV, aj) z toho žila rok. Keďže nemá žiadne vzdelanie a ten pád bol taký tvrdý, že sa nedokázala začleniť, bola aj doba kedy nemala na jedlo, pretože nechcela ísť pracovať. Dohovory typu, že pracovať sa musí, aby boli peniaze a mala z čoho žiť, že niekde sa začať musí. Vyhodili ju snáď zo všetkých prác aj z potravín.

Toto robiť nechce, tamto tiež nie, všetci kolegovia sú zlí, mimoni, hlúpy ovce a pod. a ja to musím počúvať. Sú to hodinové telefonáty plné sťažností a toxicity. Nenechá sa poradiť, ale stále sa sťažuje. Vo väčšine zamestnaní vydrží tak max 2 mesiace a takto sa to tiahne už cez 4 roky. Som unavená a znechutená tými sťažnosťami. Mám krásny deň a keď zavolá sem úplne vycucnutá. Stále žije z toho ako to bolo pred pätnástimi rokmi, ako za ňou behal aj Leoš Mareš, ale tá doba je preč. Ja už nemám kapacitu to stále počúvať, ale na druhú stranu je dobrá a aj napriek tomu ju mám rada, ale nechcem tú negatívu už ďalej vstrebávať. Priatelia si musia pomáhať, ale aj to má svoje hranice.

A ja som zakaždým z nej vyčerpaná, keď sa sťažuje a všetko možné.. už mám tiež len jedny nervy a toto mi akurát znepríjemňuje deň a cítim sa veľmi zle. Neviem, čo mám robiť. Keď som túto tému skúšala nadhodiť a porozprávať sa s ňou o tom, tak ma jednoducho nepočúva a stále si hovorí to svoje a vlastne nepočúva nikoho. Nie som to len ja, kto jej radil, nech začne normálne žiť a vykašle sa na všetku hrdosť, ale ona ma jednoducho vôbec nepočúva a ja neviem, čo s tým a som z toho celkom dosť zničená.